Pajštún patrí medzi obľúbené výletné miesta Bratislavčanov. Trávnatá plošina, ktorá sa vytvorila medzi jeho ruinami, je obľúbeným miestom pre pikniky a leňošenie. Jej vysunutá poloha poskytuje výborný výhľad na malokarpatské vŕšky, za ktorými je na juhu neďaleká Bratislava, a na juhozápade za riekou Moravou Rakúsko. Tým smerom možno zriedkavo vidieť aj vrcholky Álp, obvykle po tom, keď vzduch spriezrační vetristé počasie a dážď.
Drevený grécko-katolícky chrám sv. Lukáša trojpriestorového východného typu, jediný v okrese Prešov bol postavený v roku 1727 a obnovili ho v druhej polovici 18. storočia. Radí sa tým medzi najstaršie drevené kostolíky na Slovensku. V súčasnosti je kostolík plne funkčný a slúžia sa v ňom rímskokatolícke bohoslužby. Architektúru chrámu reprezentuje atypická zrubová stavba s výraznými vplyvmi gotickej rímskokatolíckej sakrálnej architektúry. Okienka sú vytvorené hlbokými zárezmi vo dvoch susedných trámoch zrubu.
Cerkva sv. Mikuláša, postavená v roku 1658 na južnom svahu obce. Trojdielna zrubová stavba má bohato členenú šindľovú strechu s tromi v smere na západ sa zvyšujúcimi vežami. Strecha je pokrytá šindľami a objekt je obitý vertikálne doskami s lištami. Oltár, podobne ako v ostatných cerkvách, je orientovaný na východ. Areál chrámu obklopuje zrubová ohrada so šindľovou strieškou a drevenou vstupnou bráničkou s makovičkou.
Medzi obcami Veľké a Malé Košecké Podhradie leží hradný vrch hradu Košeca. Hradné zvyšky sú zarastené vegetáciou. Prvú zmienku o Košeckom hrade obsahuje listina z roku 1272, podľa ktorej sa župan Smaragdus, syn Jána z Košece, pokonáva o chotárnych hraniciach s Damiánom, opátom zo Skalky. Niet pochybností o tom, že Košeca bola pôvodne kráľovským majetkom spravovaným kastelánmi. Jedným z nich bol Loránd, ktorý 12.marca 1312 vydal listinu na kolárovickú škultéciu. Loránd vo svojej hodnosti zostal ešte aj v roku1318.
Počiatky hradu siahajú do pol. 13. storočia, keď na najvyššom bode brala postavili strážnu vežu, patriacu do skupiny fortifikácií, ktorých úlohou bolo zabezpečovať severozápadné hranice Uhorska. Stál neďaleko Vlárskeho priesmyku, dôležitého priechodu z Uhorska na Moravu. Ako kamenný objekt sa spomína v 14. storočí, keď patril Matúšovi Čákovi. Postupne vystriedal viacerých majiteľov. V roku 1394 patril Stiborovi zo Stiboríc, 1407 palatínovi Garovi, neskôr kráľovnej Barbore, kráľovnej Alžbete, ako aj viacerým šľachtickým rodinám.
Pôvodne renesančný kaštieľ v Jasenici dal v roku 1618 postaviť Daniel Szunyogh. Dokumentuje to aj dodnes zachovaný latinský nápis umiestnený nad hlavným portálom do kaštieľa. Dvojpodlažná budova kaštieľa s dvojtraktovou dispozíciou na pôdoryse tvaru L, s ústredným dvojramenným schodišťom bola koncom 18. storočia zbarokizovaná a ďalej upravovaná v 19. a 20. storočí. Renesančné valené klenby s lunetami nachádzajúce sa v miestnostiach a trámové stropy na poschodí boli čiastočne vymenené za rovné. Sunyoghovci patrili k popredným zemianskym rodom v Uhorsku.
Kaštieľ Radoľa patrí medzi najstaršie kultúrne pamiatky na Kysuciach. Poznatky z umelecko - historického výskumu kladú vznik jeho najstaršej časti do tretej štvrtiny 16. storočia. Pôvodne to bola štvorcová dvojpodlažná stavba s jedným obytným priestorom v každom podlaží, teda skôr obytná veža. V druhej polovici 17. storočia došlo k prestavbe objektu. Kaštieľ v tomto období patril do budatinského panstva patriaceho Suňogovcom, ktorých potomkovia ho vlastnili až do roku 1798, kedy budatínské panstvo prešlo do vlastníctva Csákyovcov.
Vznikla renesančnou prestavbou pôvodnej gotickej veže (z prelomu 14. - 15. storočia), ktorú v roku 1628 dobudoval prešovský staviteľ Martin Lindtner. Vo zvonici bol umiestnený vyše 7 tón vážiaci zvon svätého Urbana, ktorý v roku 1557 zlial olomoucký zvonolejár František Illenfeld. K ďalšej úprave veže došlo v roku 1775, keď ihlanovú strechu ukončili barokovou cibuľou s dnešným kovovým krížom. K veži sa oddávna primkýnali malé krámiky, ktoré odstránili pri zemných prácach, vykonaných v roku 1899 okolo veže a Dómu. V roku 1912 ich nahradili arkádami.
Pochádza pravdepodobne z prvej polovine 14.storočia a vždy bola príslušenstvom farského kostola. Bola vybudovaná ako cintorínska kaplnka uprostred cintorína vo vnútri mesta, ktorý sa rozprestieral od dómu na juh na niekdajšom ostrove, vytvorenom Čermeľským potokom - na mieste terajšieho parku na Hlavnej ulici. Kaplnka je zasvätená svätému Michalovi, sprievodcovi duší na druhý svet. Spodná stavba kaplnky slúžila ako ossarium - kostnica pre kostné pozostatky, vykopané pri prekopávke cintorína pre nové hroby. Vrchná stavba slúžila pre zádušné omše.
Je ojedinelou chránenou architektonickou pamiatkou secesného obdobia zo začiatku 2O. storočia. Dal ho postaviť v rokoch 1903 - 1904 Dionýz Andrássy. Po smrti svojej manželky Františky Hablawetzovej (26.10.1902) rozhodol sa pre túto stavbu, architektonicky ojedinelú pohrebnú kaplnku a tým zachovať trvalú pamiatku milovanej manželky. Jej telesné pozostatky boli do mauzólea prevezené z Mníchova 26.10.1904, neskôr tu uložili i telesné pozostatky Dionýza 7.marca 1913. Projektové práce, vrátane vnútornej umeleckej výzdoby pripravil mladý mníchovský architekt Richard Berndl. staviteľmi boli Eduard Schmucker a Konštantín Frick a sochárom Max Frick, všetci z Mníchova.
Rímskokatolícky farský kostol sv. Egídia- je trojloďovou bazilikou zo začiatku 15. storočia. Vznikol prestavbou staršieho objektu zo 14. storočia. Na mieste dnešného kostola stal pravdepodobne kláštorský komplex cistercitov, spomínaných v listine z roku 1247. Na výstavbe kostola sa podieľali mnohí majstri, ako napr. majster Mikuláš z Bardejova, majster Štefan, majster Ján z Prešova. Pri požiari a zemetrasení v roku 1725 sa zrútila veža, ktorú však opravili. Opätovný požiar v roku 1878 bol dôvodom k celkovej rekonštrukcii objektu, ktorú realizovali majstri J.Steindl a F. Schulek v rokoch 1878 - 1899.
Kaštieľ patril v 16. - 18. storočí rodine Horváth - Stansithovcov, ktorá v Strážkach založila latinskú humanistickú školu pre deti spišských šľachticov (1584 - 1711) a knižnicu, v tom čase patriacu k najbohatším v Uhorsku. V 19. storočí sa vlastníkmi kaštieľa stala rodina Medňanských a Czóbelovcov. Po smrti poslednej majiteľky a užívateľky kaštieľa barónky M. Czóbelovej (1972) sa správcom kaštieľa stala Slovenská národná galéria.
Chrám bol v obci postavený v rokoch 1785 - 1787 z dreva. Je zasvätený Panne Márii (Nepoškvrnené počatie). Slúži veriacim rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho vierovyznania. Jeho interiér bol vybavený oltárnou architektúrou a plastikami zo Starej Ľubovne z obdobia gotiky až rokoka. Hraničné bolo a je filiálkou rímskokatolíckej fary v Mníšku nad Popradom. Drevený kostolík je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Je to trojdielna zrubová stavba zmiešaného typu. Bol 2 krát renovovaný a v roku 1972 prestavaný. Vnútorné vybavenie kostola je zo zvyškov starých renesančných a barokových oltárov, prenesených z kostola sv. Mikuláša v Starej Ľubovni, ktorý bol v polovici 18. storočia opravovaný a vybavený novou výzdobou.
Voľne prístupná pamiatka na kopci nad obcou Lúčka, 15 km od Rožňavy. Pôvodne ranogotický opevnený kostol z 13. storočia s pravouhlou zaklenutou svätyňou a obdĺžnikovou loďou. V polovici 15. storočia ho obsadili zvyšky porazených bratríckych vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, medzi ktorými bolo mnoho bývalých husitských bojovníkov. Títo zvýšili obranný múr so strieľňami a postavili novú vežu.
V Hervartove, malej rázovitej dedinke pri Bardejove, kde dnes žije takmer 500 obyvateľov, stojí vzácny sakrálny objekt. Má už viac ako 500 rokov. Tento drevený rímskokatolícky kostol je zasvätený sv. Františkovi z Assisi, významnému svätcovi stredoveku a zakladateľovi františkánskej rehole. Názory historikov na dátum jeho vzniku sa v minulosti rôznili, pričom za hraničné sa považovali roky 1480 a 1596. Dnes, na základe podrobného výskumu slohových znakov pamiatky a vyhodnotenia ďalších umelecko-historických súvislostí, vieme, že kostolík pochádza ešte z predreformačného obdobia, bol postavený pod bezprostredným vplyvom gotiky pred alebo tesne po roku 1500 a predstavuje najstarší zachovaný typ dreveného kostola na Slovensku.
Kam s deťmi
Pajštún patrí medzi obľúbené výletné miesta Bratislavčanov. Trávnatá plošina, ktorá sa vytvorila medzi jeho ruinami, je obľúbeným miestom pre pikniky a leňošenie. Jej vysunutá poloha poskytuje výborný výhľad na malokarpatské vŕšky, za ktorými je na juhu neďaleká Bratislava, a na juhozápade za riekou Moravou Rakúsko. Tým smerom možno zriedkavo vidieť aj vrcholky Álp, obvykle po tom, keď vzduch spriezrační vetristé počasie a dážď.
Drevený grécko-katolícky chrám sv. Lukáša trojpriestorového východného typu, jediný v okrese Prešov bol postavený v roku 1727 a obnovili ho v druhej polovici 18. storočia. Radí sa tým medzi najstaršie drevené kostolíky na Slovensku. V súčasnosti je kostolík plne funkčný a slúžia sa v ňom rímskokatolícke bohoslužby. Architektúru chrámu reprezentuje atypická zrubová stavba s výraznými vplyvmi gotickej rímskokatolíckej sakrálnej architektúry. Okienka sú vytvorené hlbokými zárezmi vo dvoch susedných trámoch zrubu.
Cerkva sv. Mikuláša, postavená v roku 1658 na južnom svahu obce. Trojdielna zrubová stavba má bohato členenú šindľovú strechu s tromi v smere na západ sa zvyšujúcimi vežami. Strecha je pokrytá šindľami a objekt je obitý vertikálne doskami s lištami. Oltár, podobne ako v ostatných cerkvách, je orientovaný na východ. Areál chrámu obklopuje zrubová ohrada so šindľovou strieškou a drevenou vstupnou bráničkou s makovičkou.
Medzi obcami Veľké a Malé Košecké Podhradie leží hradný vrch hradu Košeca. Hradné zvyšky sú zarastené vegetáciou. Prvú zmienku o Košeckom hrade obsahuje listina z roku 1272, podľa ktorej sa župan Smaragdus, syn Jána z Košece, pokonáva o chotárnych hraniciach s Damiánom, opátom zo Skalky. Niet pochybností o tom, že Košeca bola pôvodne kráľovským majetkom spravovaným kastelánmi. Jedným z nich bol Loránd, ktorý 12.marca 1312 vydal listinu na kolárovickú škultéciu. Loránd vo svojej hodnosti zostal ešte aj v roku1318.
Počiatky hradu siahajú do pol. 13. storočia, keď na najvyššom bode brala postavili strážnu vežu, patriacu do skupiny fortifikácií, ktorých úlohou bolo zabezpečovať severozápadné hranice Uhorska. Stál neďaleko Vlárskeho priesmyku, dôležitého priechodu z Uhorska na Moravu. Ako kamenný objekt sa spomína v 14. storočí, keď patril Matúšovi Čákovi. Postupne vystriedal viacerých majiteľov. V roku 1394 patril Stiborovi zo Stiboríc, 1407 palatínovi Garovi, neskôr kráľovnej Barbore, kráľovnej Alžbete, ako aj viacerým šľachtickým rodinám.
Pôvodne renesančný kaštieľ v Jasenici dal v roku 1618 postaviť Daniel Szunyogh. Dokumentuje to aj dodnes zachovaný latinský nápis umiestnený nad hlavným portálom do kaštieľa. Dvojpodlažná budova kaštieľa s dvojtraktovou dispozíciou na pôdoryse tvaru L, s ústredným dvojramenným schodišťom bola koncom 18. storočia zbarokizovaná a ďalej upravovaná v 19. a 20. storočí. Renesančné valené klenby s lunetami nachádzajúce sa v miestnostiach a trámové stropy na poschodí boli čiastočne vymenené za rovné. Sunyoghovci patrili k popredným zemianskym rodom v Uhorsku.
Kaštieľ Radoľa patrí medzi najstaršie kultúrne pamiatky na Kysuciach. Poznatky z umelecko - historického výskumu kladú vznik jeho najstaršej časti do tretej štvrtiny 16. storočia. Pôvodne to bola štvorcová dvojpodlažná stavba s jedným obytným priestorom v každom podlaží, teda skôr obytná veža. V druhej polovici 17. storočia došlo k prestavbe objektu. Kaštieľ v tomto období patril do budatinského panstva patriaceho Suňogovcom, ktorých potomkovia ho vlastnili až do roku 1798, kedy budatínské panstvo prešlo do vlastníctva Csákyovcov.
Vznikla renesančnou prestavbou pôvodnej gotickej veže (z prelomu 14. - 15. storočia), ktorú v roku 1628 dobudoval prešovský staviteľ Martin Lindtner. Vo zvonici bol umiestnený vyše 7 tón vážiaci zvon svätého Urbana, ktorý v roku 1557 zlial olomoucký zvonolejár František Illenfeld. K ďalšej úprave veže došlo v roku 1775, keď ihlanovú strechu ukončili barokovou cibuľou s dnešným kovovým krížom. K veži sa oddávna primkýnali malé krámiky, ktoré odstránili pri zemných prácach, vykonaných v roku 1899 okolo veže a Dómu. V roku 1912 ich nahradili arkádami.
Pochádza pravdepodobne z prvej polovine 14.storočia a vždy bola príslušenstvom farského kostola. Bola vybudovaná ako cintorínska kaplnka uprostred cintorína vo vnútri mesta, ktorý sa rozprestieral od dómu na juh na niekdajšom ostrove, vytvorenom Čermeľským potokom - na mieste terajšieho parku na Hlavnej ulici. Kaplnka je zasvätená svätému Michalovi, sprievodcovi duší na druhý svet. Spodná stavba kaplnky slúžila ako ossarium - kostnica pre kostné pozostatky, vykopané pri prekopávke cintorína pre nové hroby. Vrchná stavba slúžila pre zádušné omše.
Je ojedinelou chránenou architektonickou pamiatkou secesného obdobia zo začiatku 2O. storočia. Dal ho postaviť v rokoch 1903 - 1904 Dionýz Andrássy. Po smrti svojej manželky Františky Hablawetzovej (26.10.1902) rozhodol sa pre túto stavbu, architektonicky ojedinelú pohrebnú kaplnku a tým zachovať trvalú pamiatku milovanej manželky. Jej telesné pozostatky boli do mauzólea prevezené z Mníchova 26.10.1904, neskôr tu uložili i telesné pozostatky Dionýza 7.marca 1913. Projektové práce, vrátane vnútornej umeleckej výzdoby pripravil mladý mníchovský architekt Richard Berndl. staviteľmi boli Eduard Schmucker a Konštantín Frick a sochárom Max Frick, všetci z Mníchova.
Rímskokatolícky farský kostol sv. Egídia- je trojloďovou bazilikou zo začiatku 15. storočia. Vznikol prestavbou staršieho objektu zo 14. storočia. Na mieste dnešného kostola stal pravdepodobne kláštorský komplex cistercitov, spomínaných v listine z roku 1247. Na výstavbe kostola sa podieľali mnohí majstri, ako napr. majster Mikuláš z Bardejova, majster Štefan, majster Ján z Prešova. Pri požiari a zemetrasení v roku 1725 sa zrútila veža, ktorú však opravili. Opätovný požiar v roku 1878 bol dôvodom k celkovej rekonštrukcii objektu, ktorú realizovali majstri J.Steindl a F. Schulek v rokoch 1878 - 1899.
Kaštieľ patril v 16. - 18. storočí rodine Horváth - Stansithovcov, ktorá v Strážkach založila latinskú humanistickú školu pre deti spišských šľachticov (1584 - 1711) a knižnicu, v tom čase patriacu k najbohatším v Uhorsku. V 19. storočí sa vlastníkmi kaštieľa stala rodina Medňanských a Czóbelovcov. Po smrti poslednej majiteľky a užívateľky kaštieľa barónky M. Czóbelovej (1972) sa správcom kaštieľa stala Slovenská národná galéria.
Chrám bol v obci postavený v rokoch 1785 - 1787 z dreva. Je zasvätený Panne Márii (Nepoškvrnené počatie). Slúži veriacim rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho vierovyznania. Jeho interiér bol vybavený oltárnou architektúrou a plastikami zo Starej Ľubovne z obdobia gotiky až rokoka. Hraničné bolo a je filiálkou rímskokatolíckej fary v Mníšku nad Popradom. Drevený kostolík je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Je to trojdielna zrubová stavba zmiešaného typu. Bol 2 krát renovovaný a v roku 1972 prestavaný. Vnútorné vybavenie kostola je zo zvyškov starých renesančných a barokových oltárov, prenesených z kostola sv. Mikuláša v Starej Ľubovni, ktorý bol v polovici 18. storočia opravovaný a vybavený novou výzdobou.
Voľne prístupná pamiatka na kopci nad obcou Lúčka, 15 km od Rožňavy. Pôvodne ranogotický opevnený kostol z 13. storočia s pravouhlou zaklenutou svätyňou a obdĺžnikovou loďou. V polovici 15. storočia ho obsadili zvyšky porazených bratríckych vojsk Jána Jiskru z Brandýsa, medzi ktorými bolo mnoho bývalých husitských bojovníkov. Títo zvýšili obranný múr so strieľňami a postavili novú vežu.
V Hervartove, malej rázovitej dedinke pri Bardejove, kde dnes žije takmer 500 obyvateľov, stojí vzácny sakrálny objekt. Má už viac ako 500 rokov. Tento drevený rímskokatolícky kostol je zasvätený sv. Františkovi z Assisi, významnému svätcovi stredoveku a zakladateľovi františkánskej rehole. Názory historikov na dátum jeho vzniku sa v minulosti rôznili, pričom za hraničné sa považovali roky 1480 a 1596. Dnes, na základe podrobného výskumu slohových znakov pamiatky a vyhodnotenia ďalších umelecko-historických súvislostí, vieme, že kostolík pochádza ešte z predreformačného obdobia, bol postavený pod bezprostredným vplyvom gotiky pred alebo tesne po roku 1500 a predstavuje najstarší zachovaný typ dreveného kostola na Slovensku.