http://www.kamsdetmi.info/ KAM S DEŤMI - denne aktualizované pozvánky na rôzne podujatia nielen pre rodiny s deťmi, kultúrne podujatia, športové podujatia, výstavy, divadlo, kino.množstvo príležitostí kam s deťmi vyraziť, či už na výlet do prírody alebo na iné miesta v okolí, poznávací výlet za kultúrou, umením alebo hrou a zábavou. Portál pre rodičov aktívnych detí v pohybe, ktoré potrebujú stále nové aktivity a činnosti. http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=209 Dobry den, pani Martina,<br /> dakujem za odpoved, ako vzdy vycerpavajucu :-). Naozaj sa snazime s malym &quot;vyjednavat&quot;, niekedy to funguje, niekedy vsak nie. Maly je bystry, avsak tvrdohlavy a niekedy odmietne aj veci, ktore sa mu pacia alebo robi rad (ak sa snazime o vyhru-vyhru) len preto, aby nemusel pristupit na to, co od neho ziadame, aby mohol trvat na svojom. Samozrejme, je to jeho charakter (v znameni barana :-)), tak s tym vela nenarobime, ale snazime sa naozaj s nim rozpravat a vysvetlovat (a snazime sa aj nejednat z pozicie sily, aj ked niekedy to nie je prave najlahsie). Musime nan hladat kazdy den nieco nove, nove triky, teraz prave prezivame celkom kludne obdobie, snad to zacina prinasat prve ovocie :-). Viac-menej som sa chcela uistit, ze tak ako to aj vy popisujete, tento &quot;nenasilny&quot; postup je spravny a jeho spravane patri k veku. Dakujem este raz za odpoved.<br /> S pozdravom,<br /> Janka http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=208 Dobrý deň Janka,<br /> ďakujem za podnety. Rada riešim „starosti“ nášho rovesníka;). Správanie, pre ktoré je typické nie, nechcem, nebudem, nezjem, neprezlečiem, sa sú opäť súčasťou detského vzdoru. Ktorý ako som už určite písala, keď raz začne tak nekončí;), len sa menia jeho prejavy a intenzita. Pre rodičov je frustrujúce ak dieťa, ktoré ešte nedávno vďačne robilo, čo sme mu povedali, tešilo sa z každej aktivity, chcelo nám robiť všetko po vôli, naraz sa postaví akoby proti nám. A nech robíme čo robíme, vyznievame ako najväčší nepriatelia svojich detí. Ale verte mi, pre dieťa je to rovnako náročné ako pre nás. Objavuje svoje ja a snaží sa vyčleniť si v sociálnom priestore svoje miesto. Prvým priestorom, kde si to môže odskúšať je rodina. A je to tak správne. Bezpečné miesto, kde je dieťa bezpodmienečne prijímané a milované je najlepším životným priestorom, kde si dieťa môže odžiť aj takéto náročné obdobie. Je dôležité, aby si dieťa obdobie vzdoru prežilo so všetkým čo k tomu patrí. Len tak sa môže ďalej zdravo rozvíjať. Vzdor dieťaťa netreba zvládať represívne. To znamená, nemal by to byť súboj medzi dieťaťom a rodičom, v ktorom je rodič zakaždým víťazom a dieťa len niekým, kto poslušne spraví to, čo sa od neho očakáva. Je vhodné, ak sa tento „boj“ zmení na rovnocennú spoluprácu. Spoluprácu, v ktorej sa dieťa naučí postupne akceptovať nastavené hranice, nie však za cenu straty svojho „ja“. Spoluprácu, v ktorej ja je ja a ty je ty. Úlohy, kompetencie a hlavne pravidlá sú jasne stanovené. Dôležité je, aby ich dodržiavali aj rodičia a aby boli v nárokoch na dieťa jednoznační a jednotní. Čo s tým, vo Vašom konkrétnom príklade? Aj keď nie vždy sa to dá, vyhraneným situáciám, v ktorých už dieťa nedokáže ovládnuť svoje omócie ani správanie, je najlepšie predchádzať. Váš malý plače každé ráno, keď sa má prezliecť z pyžamka, prerušiť pozeranie rozprávok a ísť do jaslí. Vy sa mu čudujete? Nie sú to najkrajšie detské spomienky, keď sme v pyžame v nedeľu dopoludnia mohli pozerať rozprávky? Dieťaťu ponúknete príjemný zážitok a hneď nato mu ho zrušíte a ešte chcete aby tomu vo svojich 2,5 rokoch rozumelo. Možno aj Vám sa už teraz zdá jeho plač primeraný. Skúste si teda ráno podľa toho preorganizovať. Nachystať všetko tak, aby ste už nemali zbytočný stres. Po synovom zobudení sa venujte iba jemu, urobte všetky potrebné úkony od jedenia až po obliekanie, bez toho aby ste to prerušovali pozeraním televízie. Ak Vám stále ostane čas, ktorý ale potrebujete pre seba, nechajte ho hrať sa. Obľúbenú hračku si predsa vždy môže zobrať so sebou na cestu a možno aj do jaslí. Ale prerušiť rozprávku uprostred sledovania je oveľa viac frustrujúce. Takže dieťa, ktoré možno aj rozumie tomu, že treba ísť do jaslí, aj sa v nich dobre adaptovalo sa dostáva do zbytočného konfliktu. Dobré je s dieťaťom uzavrieť dohodu. Už večer sa so synom dohodnete, že na druhé ráno, keď vstane sa najprv oblečie, nachystá do jaslí atď. Keď to všetko dobre zvládnete (netrvajte na tom, že nemôže plakať), budete zas popoludní robiť spolu niečo čo si on vyberie. Dá sa to pekne vysvetliť aj na jedle a sladkostiach. Tak napr. dieťa chce pred jedlom čokoládu. My mu ju odoprieme, vysvetlíme mu, že nie je zdravá a vhodná pred jedlom ale zároveň vyjadríme tiež porozumienie pre to, že dieťa môže mať na ňu chuť a môže ho hnevať, že mu ju nedáme. Ponúkneme mu alternatívu, nie úplatok! Ak to vydrží a zje hlavné jedlo, môže si dať čokoládu neskôr, alebo si môžeme spolu upiecť obľúbený koláč, alebo ísť do parku a staviť sa na zmrzlinu... Takto už nie sme v opozícii voči dieťaťu. Vždy sa nájde riešenie, ktoré bude vyhovovať obom. Dieťa sa už od základov učí riešiť konfliktné a frustrujúce situácie,ktorým sa v živote nevyhne, spôsobom výhra-výhra. <br /> Čo sa týka popoludňajšieho spánku, nočného spánku a plienok. U 2,5 ročného dieťaťa to ešte nie je otázka učenia. Je to vec fyziologickej zrelosti. Ďalej je to ovplyvnené aj stravou, únavou, programom, ktorý dieťa pred spaním má. Ak viac vypije a spí tvrdo, nemusí sa zobudiť na túto potrebu a nie je to vôbec jeho chybou. V jasliach by nemal byť hádam problém so spaním s plienkou. Môže to byť len prechodné obdobie, dieťa môže byť aj prechladnuté, v jasliach môže byť chladnejšie a podobne. Je len na Vás či sa vrátite k plienkam a keď budú opäť suché dáte ich opäť preč alebo to vydržíte až kým to prejde.<br /> Martina<br /> http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=207 Dobry den, pani Martina,<br /> po dlhsom case sa na Vas znovu obraciam s prosbou o radu (tentokrat som dlho otalala, ci vobec pisat). K tejto teme sa uz casto a vela pisalo, ale predsa len by som chcela poznat Vas nazor. Mam 2,5 rocneho synceka, je velmi vnimavy, dost tvrdohlavy :D, ale vcelku s nim nemame velke problemy. V lete sme uspesne zvladli &quot;odplienkovanie&quot;, ciastocne aj cumlik (este ho nosi na spanie), od septembra znovu nastupil do jasli (chodil tam uz minuly rok, takze zname prostredie). Momentalne nas vsak trapi, ze niekedy ma zachvaty placu, ktore trvaju aj dost dlho (aj 20-30 min.), naposledy dnes rano. Zvycajne nasleduju po tom, ked on nieco nechce a my ho nutime - dnes rano sa napr.nechcel vyzliect z pyzama, zrejme chcel v klude sediet a sledovat rozpravky, co vsak nebolo mozne, lebo tak, ako kazdy den, ja s manzelom musim do prace a on do jasli :( Niekedy nechapem celkom dobre, preco ma s niektorymi vecami problem, ked sa ho pytam, preco place, povie, ze nevie. Chvilu ho necham dufajuc, ze zmeni nazor, avsak, ked trva na svojom, tak je z toho grecka tragedia - on place, ked od neho odidem, tak place este viac a chce ist ku mne, manzel sa nahneva a nan nakrici, place este viac....takto to trva dost dlho a niekedy naozaj neviem, ako sa zachovat. Nechat ho plakat? (prihovarat sa casto nema zmysel) Bohuzial, rano sme obmedzeni casovo, takze taketo &quot;vylevy&quot; ma dost znervoznuju, aj ked by som chcela zachovat klud. Viem, ze krikom nic nevyriesime, ale niekedy to nezvladneme. Potom uzna aj sam, ze nie je treba plakat, vysvetlim mu, ze niektore veci musime robit, aj ked sa nam nechce. Su to typicke priznaky &quot;terrible twos&quot;? Ako zvladat tieto situacie? Nie je to vzdy takto, ale od leta sa to stalo niekolko krat, zvycajne rano a vecer, ked sa ma prezliekat, nehovoriac o umyvani. Problem je aj v tom, ze taketo skoro-zachvaty trvaju dlho, kym sa ukludni. Inak je vesely, tieto momenty su vsak vycerpavajuce nielen pre nho, ale aj pre nas :o Poradte, prosim, ako na to. (okrem toho, ucitelky v jasliach tvrdia, ze momentalne je so mnou v kompeticii, takze odmieta robit to, co mu poviem. Pevne dufam, ze to takto nezostane a nebudem pren iba ten, kto mu nieco prikazuje. Manzel je povolnejsi, niektore veci pren nie su podstatne, ja vsak na niektorych veciach - prezuvanie do papuc, jedenie pri stole a pod.- trvam, pokladam ich za slusne spravanie. dufam, ze aj toto ma len docasny charakter, nerada by som bola pren superom :D)<br /> Druha vec, na ktoru sa chcem spytat : cez den je nas maly bez plienky, nie su s nim ziadne problemy, pyta sa sam na wc, akurat, ked spi (cez den aj v skolke) sa stava, ze sa pocika. Myslite si, ze je to prechodne a chce to len cas? Podotykam,ze na noc mu este davam plienku, ale cez den by som sa k nej nerada vracala. Ospravedlnujem sa, ze som sa tak rozpisala .... Vopred dakujem za odpoved. S pozdravom, Janka http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=206 Dobrý deň.<br /> Terapeuticky som nezapôsobila na Vášho synčeka (takéto schopnosti nepripisujem sebe ani psychoterapii, ktorú robím;) ) ale na Vás. A zdá sa, že aj to málo, čo sa cez mail dá, vám obom pomohlo. Niekedy stačí, keď si Vy ako matka niektoré záležitosti ujasníte, niečo vo svojom prístupe k dieťaťu zmeníte a aj malý posun napomôže veľkým veciam. Nič sa však nedeje z ničohonič a už vôbec nie okamžite. Odbornú pomoc, ktorú Vám ponúkam, nie je jednorázová konzultácia. Vaše dieťa, Vy sama a váš spoločný vzťah vyžadújú dlhodobejšie psychoterapeutické vedenie. Viac Vám cez mail nedokážem poradiť ani ja. Spánkové laboratórium neviem posúdiť.Ale ako som už spomínala, tak živé a zároveň senzitívne deti ako popisujete Vášho syna, mávajú problém so spánkom veľmi dlho. Keď to nie je zaspávanie, tak je to nočné budenie, alebo pomočovanie, alebo desivé sny. Rodičia takýchto detí (mám také 3;) ) sa dlho nevyspia, vo väčšine prípadov však za tým nie je nič patologické. Skúste ho pohojdať, ponosiť, upokojiť ho miernym pohybom. Alebo vydržať nezobrať ho do svojej postele a nedať sa ťahať, no jeho plač sa môže vystupňovať až do neúnosna, môže to trvať aj niekoľko nocí a nevyhnutné je to vydržať, aby ste opäť neposilnili to čo nechcete. Ja osobne nie som zástancom tejto metódy, je podľa mňa veľmi stresujúca pre dieťa aj rodičov. No a pokiaľ plánovanú operáciu Vášho synčeka prežívate tak ako popisujete, budete najprv potrebovať pomoc Vy. Tu by som odporučila aj návštevu lekára - psychiatra. Vo Vašom prípade môže ísť aj o depresiu, ktorá môže byť dôsledkom vyčerpania, zmien a udalostí vo Vašom živote vôbec. Ale nedovolím si to diagnostikovať nadiaľku! V neustálom strese, ktorý prežívate však nemá Vaše telo dostatok vlastných síl s tým bojovať. Niekedy stačí polročná liečba a Vy sa začnete cítiť oveľa lepšie. Potom budete mať aj viac síl starať sa o malého a riešiť jeho zdravotné problémy. Vypýtajte si kontakt od Vášho obvodného lekára. (Ak nechcete ja Vám dám). No a mne napíšte súkromnú správu, v ktorej mi napíšte mesto, v ktorom bývate, prípadne kde by ste chceli a mohli dochádzať na terapiu a ja Vám skúsim nájsť vhodný kontakt.<br /> Nebojte sa to urobiť! Môžete takto vyriešiť nie len súčasné problémy ale predchádzať aj tým v budúcnosti.<br /> Martina<br /> <br /> http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=205 Dobrý deň,<br /> ďakujem za predošlé odpovede(naposledy som Vám písala 26.8 s názvom ešte pár otázok). Verím, že nebudem zahlcovať túto stránku riešením každého môjho problému, ale vyskytol sa taký s kt. by som radu potrebovala. Ako ste mi poslali odpoveď, zrejme ste terapeuticky pôsobili na diaľku,lebo syn začal večer zaspávať v postieľke(máme na nej hojdací mechanizmus). Spánok v noci nezmenený, des a hrôza každú hodinu-dve sa prebúdza. posledné cca 3 týždne si pred spaním začal chytávať vlasy(tesne pred tým ako zaspí.)neskôr aj mihalnice a obočie. a momentálne keď sa v noci začne trepať, dám ho do svojej postele a on sa neustále načahuje za mojimi vlasmi, trhá mi ich, chytá mihalnice,obočie zaltáča prsy do oka,chytá tvár...nevadilo by mi to ale po čase je to bolestivé a robí to aj dve hodiny v kuse, potom zaspí úplne..po hodine strácam trpezlivosť, aj som už na ňho nakričala:(aj po ručičke capla a zisťujem že mám ho chuť zbiť a prudko s ním manipulujem. nedokážem sa ovládnuť, lebo trištvrtiny noci takto tráviť ma veľmi vyčerpáva. robí to aj babke.chápem že sa uisťuje či som tam a nemala by som tak reagovať lebo ho rozruším ešte viac....ak som sa nedala ťahať znepokojnie, začne plakať až sa prebudí úplne a plače aj 3 hodiny:( <br /> naozaj neviem ako na to. inak podľa výsledku spánkového EEG sa nevie dostať do hlbokej fázy spánku.dostal ľahké sedatíva na 2 týždne kt. vôbec nezabrali, dokonca prvé dni mali opačný efekt. skúšali sme všetky rady, domácnosť je pokojná, režim dodržuje, večerné rituály tiež, výsledok ten istý.spí ale vlastne nespí.včera na poradni mi lekárka navrhla spánkové laboratórium na kramároch lebo že ona je už bezmocná a niečo robiť treba.<br /> čo sa týka Vašich predošlých rád, starostlivosť o malého (kŕmenie, prebaľovanie, uspávanie a pod.) aj domácnosť som komplet prebrala asi v 4-5 mesiacoch. mama mi&quot;iba&quot; pomáha v noci pri ňom 3x do týždňa a 1x denne chodí na prechádzku no a stráži keď varím a pod.nakoniec som to prestala riešiť a povedala som si že je lepšie keď nás má dve ako mňa jednu trosku čo by som bez pomoci už bola.<br /> odbornú pomoc som intenzívne hľadala ešte v zime, a s čiernym humorom musím poznamenať že na každej linke sa ozval opätovne odkazovač...potom som nejako natrafila na túto stránku.osobne si myslím, že môj stav hraničil až s laktačnou psychózou a neviem prečo ma nechali tak...myslím, že aj tak len hľadám akési odpustenie kt. mi nikto nedá okrem môjho syna tak je to aj zbytočné. radšej riešim malého.<br /> ešte by som sa rada poradila, máme ísť na operáciu pruhu. neviem v kt. období by to pre ňho bolo najmenej traumatizujúce,nedokážem si predstaviť pobyt v nemocnici s ním. máme čas do 2 rokov ale asi v okt. by sme už mohli ísť. a teraz plače aj keď ma vidí odchádzať od kočíka.<br /> čo sa týka môjho podozrenia na hyperaktivitu, podporuje mi ho to že je neustále v pohybe.ani sa nenaje bez toho aby mu nohy nebehali a ruky niečo nerobili. ešte nikdy nesedel v kľude, na rukách po nás šplhá...obliecť prebaliť katastrofa.<br /> netúlivosť je stále rovnaká, aj manželovi je to ľúto že bude mať rok a ani jeden jediný raz sme si ho nemohli pritúliť ani ako malé bábo. je to ako žiť v manželstve s chladným partnerom:|ale to je iná kapitola..<br /> ďakujem pekne za odpovede,verím že už píšem naposledy;) http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=204 Dobrý deň Monika,<br /> žiaľ životná situácia, ktorú prežívate nie je až tak výnimočná. Myslím, že sme to už viackrát v našej , poradni riešili. Možno nájdete inšpirácie aj v predchádzajúcich príspevkoch. Nebudem písať prvýkrát, že stres, ktorý popisujete, vývinu akéhokoľvek dieťaťa neprospieva. Samozrejme, každé to prežíva jedinečne a k ďalším dôsledom prispieva aj to ako to samotní rodičia zvládnu, ako funguje ostatná rodina a ako sa celková situácia vyvinie vôbec. Preto je dôležitý každý krok, ktorý odteraz urobíte. Vaša dcérka prežíva aj citlivé vývinové obdobie, kedy objavuje samu seba, začína rozlišovať „ja“ a „ty“. A všetkými prostriedkami, ktoré však ešte nepodliehajú rozumovej kontrole, začína presadzovať svoje „Ja“. Jednoducho povedané prechádza obdobím vzdoru. Preto časť jej správania môže byť aj dôsledkom toho, samozrejme rodinná nepohoda a traumy, ktoré prežíva to všetko ešte umocňujú. Je dôležité k nej pristupovať ciltivo a s láskou, príjímať ju teraz takú aká je aj s jej negatívnym správaním. Najprv musí pocítiť ochranu a bezpečie. Určite by už nemala zažívať vaše hádky. Tiež by bolo dobré, keby mohla nejaký čas pobudnúť iba s Vami osamote, nech si na novú situáciu zvyknete obe. A až potom začať navštevovať otca. Ak máte niekeho v rodine, kto na celej situácii nie je až tak emocionálne zaťažený, skúste ho požiadať o pomoc. Vašej dcérke by sa teraz mal venovať niekto, kto je v „pohode“. Tak spolu ľahšie zvládnete aj jej negatívne prejavy správania, ktorým samozrejme treba dať hranice. Verím, že to musí byť ťažké ale skúste sa s manželom pozrieť na to ako rodičia, ktorí sú za toto dieťa zodpovední. S nadhladom a bez hnevu nájsť riešenie, ktoré by Vašu dcérku najmenej zaťažovalo. S odstupom času to bude všetko jasnejšie ale Vaše dieťa potrebuje pomoc teraz. Ak to zvládnete, nemusíte sa negatívnych dôsledkov báť.<br /> Martina<br /> http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=203 Dobrý deň,<br /> tak ako som už písala vo viacerých predchádzajúcich príspevkoch pre každého prváka je nástup do škôlky alebo školy poriadnym stresorom. Ani pre nás dospelých nie je ľahká zmena zamestnania alebo bývania. Podobne to prežívajú aj deti. Najťažšie je to pre tie mladšie, ktoré k tomu, čo sa deje nemajú nijaké rozumové vysvetlenie. Trojročné dieťa vie, že ide do škôlky, lebo o tom všetci hovoria. Všetci sa tešia, vnímajú to ako pozitívnu udalosť, tak sa teší aj ono. Keď sa tam však ocitne odrazu bez rodičov, v prostredí, ktoré nepozná, v kolektíve mnohých detí, ktoré tiež zväčša prvé dni plačú, je to pre neho celkom nová a poriadne stresujúca udalosť. Zrazu sa musí prispôsobiť novým ľuďom, novému režimu. Nič nevyzerá tak ako ešte včera. A k tomu ten čas! Tak malé dieťa vôbec nevie čo znamenajú slová: “Pprídem pre teba za dve hodiny“. Chvíľa, keď ostane bez mamy sa mu zdá ako večnosť. Len pravidelným opakovaním si postupne spojí skutočnosti, že keď sa napapá alebo vyspinká, tak tam mamina vždy bude stáť. Nástup do škôlky je teda pre dieťa záťaž, ktorú každé zvláda inak. Toto sú dni a niekedy aj týždne, kedy mnoho prvákov, či už v škôlke alebo v škole bolí bruško, hlava, nemôžu spať, začnú sa pocikávať, sú plačliví, ľahšie ochorejú a pod. Niektoré deti sa so stresom, ktorý prežívajú vyrovnajú behom pár dní, iným to trvá celé týždne a sú aj deti, ktoré si na škôlku nezvyknú vôbec. Všetko závisí od psychickej a fyzickej vybavenosti dieťaťa. Samozrejme od veku. Ďalej od samotného prostredia materskej školy, učiteliek, prístupu. A tiež prístupu rodičov. Ako teda môžete svojmu dieťaťu pomôcť aby sa z bolestí bruška, ktoré sú zrejme reakciou na prežívanú zmenu, nestala chronická bolesť? V prvom rade si to skúste nevšímať. Ak dokážete vylúčiť somatické ochorenie, je lepšie od takejto bolesti dieťaťa odviesť pozronosť – hrou, čítaním, rozprávkami... Určite by to nemal byť dôvod, aby dieťa ostalo zo škôlky doma. Môžete ráno upozorniť pani učiteľku ale nie je vhodné to riešiť v prítomnosti dieťaťa. No a potom všetko to o čom sme už písali ako lepšie zvládnuť adaptáciu na škôlku. Vyhľadať psychológa alebo poradiť sa s lekárom môžete v prípade, ak by bolesti trvali dlhšiu dobu, prípadne pretrvávali aj po zdanlivej adaptácii alebo sa k nim pridávali ďalšie problémy, ktoré by dieťaťu aj Vám začali komplikovať život. Inak nemusíte mať strach. Dvaapolročné dieťa môže takúto zmenu zvládať horšie ale nie je to pravidlom, že by sa nedokázalo adaptovať. Chce to len čas a trpezlivosť. Ale netvrdím, že je to ľahké.<br /> Držím vám obom palce.<br /> Martina<br /> http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=202 Dobrý deň Gabi,<br /> o adaptácii na škôlku sa toho dá popísať mnoho, napriek tomu je tento proces vždy znova a znova pre každé dieťa v konkrétnom prípade jedinečný. Vás trápi to, že problém s adaptáciou má staršia osvojená dcérka, kým mladšia zvláda túto svoju úlohu dobre. Keďže je medzi nimi tento rozdiel, je možné prepokladať, že tu svoj dôležitý podieľ naozaj hrajú povahové vlastnosti osvojeného dieťaťa. Môžeme predpokladať, že citlivosť, hanblivosť a ostatné nie len povahové vlastnosti ale aj osobnosť a celá psychická výbava sťažujú Vašej dcérke celý tento proces. Určite nie je jediným dieťaťom s takýmito problémami pri adaptácii ako môžete čítať aj v ďalších príspevkoch. Skutočne sú deti a nie je ich málo, pre ktoré je táto zmena tak veľkým stresom, že vedie k problém v správaní prípadne k vzniku somatických ťažkostí. Ak predpokladáme, že je to pre Vašu dcérku naozaj tak veľký stres, ktorý nedokáže sama zvládnuť, treba počítať s tým, že celý proces adaptácie bude trvať dlhšie. Možno bude potrebné ju nechať teraz trochu sa „vydýchať“ doma a potom začať odznova. Niekedy je vhodné ak pani učiteľky akceptujú dieťa a jeho ťažkosť prispôsobiť sa a „nenútia“ ho spať alebo jesť. Nie vždy to však musí byť prospešné. Je možné, že Vaša dcérka potrebuje síce individuálny ale pritom jednoznačný prístup, ktorý jej ani neumožní dostať sa až do takého stavu, ktorý už potom nedokáže ani sama ovládať. Myslím, že pani učiteľka by ako autorita mala trvať na tom, že dieťa pôjde spať aj jesť s ostatnými deťmi. Presvedčiť ju svojou neoblomnosťou ale všetko s láskavosťou! Aby dieťa cítilo, že je prijaté, že nemusí mať strach, ale že existujú pravidlá podľa ktorých sa musí riadiť. To, že Vám zo škôlky volajú je síce prijateľnejšie pre rodiča, ako keď sa všetko dozvie až popoludní, prípadne vôbec. Zároveň to však posilní v dieťati nežiadúce správanie. To znamená, že dcérka si ľahko zvykne na to, že svojím plačom dosiahne to čo chce. Čo už určite poznáte;). Vo Vašom prípade by som navrhovala nechať zvládnutie tohoto problému výlučne na pani učiteľky v škôlke. Určite nemajú dieťa s takýmito ťažkosťami prvý krát! Tiež sa vyhnite tomu, aby ste dcérku porovnávali, teda dávali jej za príklad mladšiu. Mohlo by sa stať, že v budúcnosti sa Vaša staršia dcéra bude vždy snažiť dokázať to čo mladšia, aj keď to napríklad nebude v jej silách, čo môže spôsobiť iné problémy. Neviem aký vzťah majú vaše dcéry ale tak ako všetky deti aj ony môžu na seba žiarliť. Je skutočne nápomocné to, že sú v triede spolu? Nebolo by možno lepšie ich rozdeliť? Bolo by dobré pozrieť sa na to, čo sa vlastne v škôlke deje, keď Vaša staršia dcérka dostane takýto záchvat. Nebude to zrejme len neochota prispôsobiť sa režimu. Môžu to byť aj vzťahy so sestrou, s ostatnými deťmi, s učiteľmi. Keď sa ráno teší, doma sa nesťažuje, kde potom nastane ten zlom, že sa začne takto správať? Sú to len úvahy, o ktorých môžete popremýšľať. Nebojte sa hľadať aj nové spôsoby riešenia. Vo všetkom však treba nájsť pravú mieru. Stres zo zmeny a nového prostredia môže byť pre dieťa naozaj tak silný, že síce časom pobyt v škôlke akceptuje ale spokojné nemusí byť ani najbližšie dva roky. Potom niekedy príde zlom keď si dieťa nájde to svoje miesto. Ale na všetko musí najprv dozrieť. <br /> Verím, že sa Vám podarí nájsť spokojnosť pre Vás aj Vaše dcérky.<br /> Martina<br /> http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=201 dobrý den.chcem vas poprosit o radu.mam 2 ročnú dcerku.za mesiac sa idem rozvadzat a ona to vnima.kazdy druhý vikend si ju s manzelom striedam.dam mu ju na dva dni a ked mi ju vrati tak si snou neviem dat rady.bola svedkom ako sme sa s manzelom vadili hadalia kricali po sebe ako mi nadaval.nechcel ma pustit do bytu,vyhadzoval ma,sacal ma a ju mal pritom na rukach.ja som ju chcela vziat ale on mi ju nechcel dat tak sme sa o nu bili.ona plakala...proste zazila si toho vela a teraz sa to na nej ukazalo.je nervava,netrpezliva,za vsetko place,vsetko si vydobija placom,zacne sa od jedu hadzat o zem,bucha do steny , krici ako by sme ju bili.uz neviem ako snou dalej.nevie sa sustredit.nevie sa zahrat s jednou vecou,stale kazdu sekundu robi nieco ine.na jednom mieste neobssedí.stale nieco zle vymysla.a ked ju pohresime tak to spravi zas a zas.neviem ci je to tím ze u mnazela ma inu vychovu a ine jej dovolia ako ja ale uz sa to neda dalej prehliadat a cakat ze ju to prejde,mam strach aby sa nezacala zajakavat alebo pocikavat..prosim o pomoc.dakujem monika http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&thread_id=200 Dobrý deň. Dcéra bude mať v decembri 3 roky a od septembra nastúpila do škôlky. Pripravovali sme ju dopredu na to, ako to prebieha, čo všetko sa tam robí a pod. Od prvého dňa nám ráno a večer pred spaním plače, že do škôlky chodiť nechce. Väčšinou príde ráno do škôlky, lúčime sa s plačom, prípadne ju učiteľky odo mňa/manžela odtŕhajú. Automaticky si sadne učiteľke na kolená a celé doobedie je pri nej. Jediné, čo ju tam zaujme, je detské ihrisko. Celé doobedie je smutná, striedavo plače. Veľmi zle v škôlke je, doma je veľký jedák, aj keď si jedlá preberá. Cez obed spí a keď sa zobudí, už je v pohode (doteraz som pre ňu chodila po olovrante), takže vedela, že sa zobudí, naje a prídem. Po prvom týždni nevidím žiadne zlepšenie. Trochu sa obávam toho, že mi ráno odmieta jesť, že ju bolí bruško. Odmalinka miluje mlieko a pýta ho hneď po zobudení, ale odkedy chodí do škôlky, mlieko ráno nechce. Večer vypije tak, ako doteraz. Mám pocit, že má ráno stiahnutý žalúdok, že je v strese zo škôlky. Nechcem, aby mala nejakú vnútornú nervozitu, pretože pochopí, že musíme chodiť do práce a ona v tej škôlke musí byť. Keby to bol len plač, tak by som sa nad tým toľko nezamýšlala, je prirodzené, že si musí zvykať na odlúčnie a iné fungovanie. Bojím sa tých bolestí brucha, ktoré spomín. Čítala som veľa článkov, že väčšina detí v 3 rokoch nie je pripravená na škôlku. Myslíte, že mám s ňou navštívíť psychológa alebo ešte počkať? Ďakujem za odpoveď.