<?xml version="1.0" encoding="Windows-1250"?>

<rss version="2.0">
<channel>

	<title>KAM S DEŤMI - Svet kreatívnych detí a ich rodičov - Diskusné fórum</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/</link>

	<description>KAM S DEŤMI - denne aktualizované pozvánky na rôzne podujatia nielen pre rodiny s deťmi, kultúrne podujatia, športové podujatia, výstavy, divadlo, kino.množstvo príležitostí kam s deťmi vyraziť, či už na výlet do prírody alebo na iné miesta v okolí, poznávací výlet za kultúrou, umením alebo hrou a zábavou.
Portál pre rodičov aktívnych detí v pohybe, ktoré potrebujú stále nové aktivity a činnosti.</description>
<item>

	<title>Rozchod rodičov a 2,5 ročné dieťa [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=137</link>

	<description>Dobry den!Prosim o radu.niekedy som uplne zufala,pretoze by som nerada pokazila nieco vo vychove svojho 2 a pol rocneho syna.nechcem aby trpel nejakou ujmou-traumou..Snazim sa byt fajn mama,aj ked nie som dokonala.Ale teraz k problemu co by som rada riesila.pred vyse pol rokom som sa rozisla s priatelom a odstahovala sa s malym do ineho bytu. s jeho otcom sme vychadzali v pohode a casto s malym niekam chodili.maly nemal problem byvat so mnou a obcas byt u otca.ale pred tyzdnom som sa znova odstahovala,no a  na scenu prisiel pred mesiacom novy priatel.co to znamena?s byvalym priatelom-cize otcom dietata som sa prestala stykat a stretavame sa uz len ked si ho obcas zobere k sebe,alebo pracovne obcas.nieje to moc casto,pretoze je pracovne vytazeny a otcovstvo ako take prilis ani v sebe nema.viac menej ho naozaj vychovavam len ja a som na to sama pretoze aj moji a jeho rodicia ziju v inom meste,takze sa stykame velmi malo.obcas ked ja som pracovne prec niekedy aj na ytzden je pri nom moj otec cize jeho dedko.novy priatel je naozaj fajn,ma aj dobry vztah k malemu-pozname sa totiz uz davnejsie ako kamarati,takze aj v minulosti sa stalo ze pri malom niekedy ostal ked som si potrebovala nieco vybavit.osud chcel ze sme sa dali dokopy a som naozaj stastna.mame sa radi.priatel u nas casto prespava a co je problem vsimla som si ze maly ma z toho akoby neprijemny pocit.obcas sa pred nim aj objimame,ale nezabudam aj na maleho a hned objimem aj jeho a poviem mu ze ho velmi lubim.nechcem aby mal pocit,ze je na druhom mieste.co ani nieje.lenze ked sa rano zobudi a uvidi ho v mojej posteli (maly spi vo svojej posteli ,ale v jednej miestnosti so mnou) zacne ma tahat z postele prec a akoby sa hambil az zhacil a obcas aj place.nas novy vztah trva mesiac a tak som sa s nim dohodla aby u nas radsej nejaku dobu nespaval.uvidim,mozno aj to prestahovanie,kym si zvykne-aj ked sa adaptoval naozaj dobre,byt mame velky a pekny..bojim sa aby nemal chaos.je aj taky skor introvert.malo rozprava skoro vobec,pritom viem ze vie vsetko,ale nechce.tiez neviem ci to mam spajat s tym co sa deje.tiez ked pride od svojho otca tak je nejaky rozladeny a nervozny.verim ze precituje aj nervozitu svojho otca,pretoze ten nieje velmi zmiereny s mojim novym vztahom.maly je aj teraz dost hamblivy a bojazlivy ked je medzi cudzimi ludmi,chvilu trva kym sa otuka.reaguje aj casto nervozne-rozhadze vtedy vzdy hracky a reve-ked sa mu nieco nepodari a trieska so vsetkym .a niekedy ked sme v detskom kutiku,zacne byt taky,ze nechce byt ani tam ani ist domov len chyti hysak a strasne reve a bije ma a krici a mece sa a vtedy mam co robit..len ho chytim a zoberiem prec,snazim sa mu byt oporou aj v tejto chvili aj ked je to tazke,lebo najradsej by som mu plesla.ale nic mu nehovorim,aj tak ma nepocuva-len idem s nim prec,aby vedel ze tou scenou dosiahne len to,ze odideme prec..prosim poradte co mam robit co sa tyka styku s vlastnym otcom a priatelom a ako reagovat pri jeho hysakoch a ako ho primut k tomu aby normalne komunikoval.dakujem!!! :( :o</description>

	</item>

<item>

	<title>RE: Problém s výchovou [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=136</link>

	<description>Dobrý deň,&lt;br /&gt;
to čo s Vami Vaša dcérka nacvičuje je celkom normálny prejav správania, primeraný jej veku. Znie to možno zvláštne, ale je dobré a žiadúce aby si každé dieťa odžilo aj toto zložité obdobie vzdoru. Je to obdobie, kedy sa postupne stáva samo sebou. Uvedomuje si svoje ja. Zažíva svoju vlastnú vôľu a skúša ňou aj niečo dosiahnuť. Okolitý svet je však ešte veľkou neznámou a tak dieťa nevie samo posúdiť čo je pre neho vhodné a čo nie. Tiež chýba sebaregulácia, to znamená, že nedokáže ešte ovládať svoje pocity a následne regulovať svoje správanie. Dieťa v tomto veku je tým, čo aktuálne prežíva. Ak sa teší, je veselou „sopkou“ a jeho radosť sa prenesie na všetkých okolo. Ak sa hnevá, je klbkom hnevu so všetkými prejavmi. Emotívna stránka prevažuje nad rozumovou. Narozdieľ od batoľaťa sa sociálny svet, v ktorom sa trojročné dieťa pohybuje však postupne rozšíril. Takéto dieťa už funguje v rôznych inerakciách s inými rodinnými príslušníkmi, s učiteľmi, s rovesníkmi. Začína sa pohybovať vo svete, ktorý však má pravidlá a vyžaduje ich dodržiavanie. Aj preto je dieťa v neustálom konflikte. A to je ten „slávny“ vzdor. Na jednej strane chce samostatne to čo práve cíti, prežíva (napríklad chuť na cukrík pred jedlom). Na druhej strane naráža na množstvo príkazov a zákazov (cukrík pred jedlom nie je vhodný, ale to si myslíme len my dospelí&amp;#61514;).  A z toho všetkého je v konflikte, ktorý môže mať rôzne prejavy. Sú deti, ktoré pre všetko plačú, deti ktoré kričia, ktoré kopú, hádžu veci, či dokonca sú agresívne voči autoritám. &lt;br /&gt;
Aj keď je to pre nás rodičov veľmi náročné, nie je vhodné od detí chcieť, aby toto nezažívali. Ono sa to potom objaví neskôr v zložitejšej podobe, prípadne sa dieťa uzavrie do seba, nenaučí sa znášať frustrácie, či riešiť konflikty. Rodič je akýmsi sprievodcom dieťaťa na jeho ceste vývinom a  jeho úlohou je previesť dieťa aj cez tieto zložité obdobia. &lt;br /&gt;
Ako, aby to bolo prijateľné pre obe strany? &lt;br /&gt;
&amp;#61607;	Akceptujte, že dieťa má svoju vôľu, prežíva svoje konflikty a môže prejaviť aj negatívne emócie. &lt;br /&gt;
&amp;#61607;	Na druhej strane stanovte hranice. Prejavy agresívneho správania voči veciam, či ľuďom je vhodné potlačiť už v začiatkoch. &lt;br /&gt;
&amp;#61607;	Ak sa rozdodnete pre niektorý spôsob zvládania záchvatov zlosti dieťaťa (niektoré tipy nájdete v mojich predchádzajúcich odpovediať), zotrvajte pri ňom. &lt;br /&gt;
&amp;#61607;	Reakcie okolia si nevšímajte ( po boji je každý generál). &lt;br /&gt;
&amp;#61607;	Buďte ako rodičia jednotní! Ak dieťa cíti, že to nemáte zvládnuté vy, že u každého mu prejde niečo iné, že každý z vás má na neho iné nároky, jeho konflikt sa ešte viac zväčšuje. &lt;br /&gt;
Ak teda Vaša dcérka reaguje na svoj hnev vyplakaním, dokáže ho prežiť, prísť za Vami a neskôr sa s Vami o tom v pokoji porozprávať, zvláda to perfektne. A Vy tiež! Keď všetko prehrmí, utešte ju, vysvetlite jej čo je správne a čo nie, prečo to tak je a viac sa k tomu nevracajte. Môžete jej dať najavo, že nesúhlasíte s nevhodnými prejavmi správania ale nevyvolávajte v nej výčitky za takéto prežívanie. Naopak, ak to dobre zvládne pochváľte ju. Uvidíte, že po čase sa dĺžka neprimeraných záchvatov začne skracovať. A stále viac sa bude objavovať správanie, ku ktorému dieťa vediete. Buďte však trpezliví, môže to trvať aj celé mesiace. Nevyčítajte si ani svoje emócie. Aj my rodičia máme svoje dni, každý reagujeme inak. Od nás sa síce očakáva, že to zvládneme, ale ani my nie sme stopercentní. (Mňa moje tri deti tiež vedia priviesť na pokraj nervového zrútenia&amp;#61514;). Ale potom keď všetko prehrmí, vidíte malého človiečika ako rastie a vyvíja sa Vám priamo vo Vašich rukách. Vy ste sprostredkovali jeho život. A práve Vy ho teraz sprevádzate na jeho ceste týmto životom. Vyzbrojení trpezlivosťou, tvorivosťou, láskavosťou pokračujte teda v tom čo ste začali. Nech Vám Vaša dcérka rastie pre radosť!&lt;br /&gt;
Martina&lt;br /&gt;
</description>

	</item>

<item>

	<title>Problém s výchovou [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=135</link>

	<description>Dobrý deň,&lt;br /&gt;
určite nie som ani prvá, ani posledná s takýmto problémom, ale vsetko čo som prečítala, nejako nesedelo na náš problém, alebo si to myslým iba ja?&lt;br /&gt;
To už posúdite vy. Ale teraz k veci.&lt;br /&gt;
Mám trojročnú dcéru, v septembri začala chodiť do škôlky, zadaptovala sa dá sa povedať super, prvé dva týždne sme si troška pofňukali, ale teraz sa už teší do škôlky. V novembri sme sa presťahovali do nového bytu, predtým sme bývali so svokrovcami. Touto zmenou tiež prešla v pohode, skonštatovala, že má svoju izbičku, pri babke a dedovi svoju izbičku nemôže mať, lebo je tam málo miesta, aj keď ideme k svokrovcom, tak to hovorí, že ideme ku nim iba na návštevu a potom ide do svojho bytiku, kde má svoju izbičku.&lt;br /&gt;
Všetko bolo krásne až na posledné tri týždne. Doteraz si nechala všetko pekne vysvetliť, maximálne troška pofňukala, keď som jej niečo nedovolila. Ale teraz, niektoré veci robí naschvál, vie že to nemôže robiť, ale spraví to, ja ju napomeniem, ale ona s úsmevom na tvári to robí ďalej a čaká čo ja na to. Tak zasa ju v kľude upozorním, väčšinou zaberalo, že keď nebude počúvať tak ja jej večer neprečítam rozprávku, teraz už dopredu povie, že nechce rozprávku a robí si svoje. To by bolo to lepšie, ale niekedy je to bez toho úsmevu. Keď jej niečo nedovolím, alebo jej nedám niečo čo je pre ňu nebezpečné, samozrejme najprv jej to vysvetlím, prečo jej to nemôžem dať, alebo prečo jej to nedovolím, tak spustí neskutočný rev &amp;quot;akokeby ju rezali&amp;quot;. Ja ju nechám tak, nech sa vyplače, ale keď je doma manžel, tak on hneď pribehne a snaží sa ju prekričať. Kričí na ňu, nech prestane revať. Ona začne ešte viac revať, tak mu to zasa vysvetľujem ja, že nech ju nechá, nech sa vyplače a potom nech jej vysvetľuje, čo chce. No on sa potom pozrie na mňa &amp;quot;krivo&amp;quot;, prečo ju obraňujem a ona takto revať nebude. Potom nejako malá prestane revať a začne ma stískať, lebo je jej ľúto, že takto revala. Podobne sa to opakuje, keď sa máme obliekať a ideme niekam, ona si začne vymýšľať, že momentálne sa jej nechce obliekať, snažím sa ju nejako nalákať, že čarujeme a šup ručka do bundičky, ale niekedy tiež stratím trpezlivosť a troška zvýšim hlas a už je to tu zas, &amp;quot;rev na raty&amp;quot;, potom ju vezmem na ruky ona sa utíši a zasa ma stíska s previnilým pohľadom. Potom ja mám vyčitky, že asi som nemusela zvyšovať hlas, že som spravila niekde chybu, potom zasa mne je do plaču, myslím si, že som to mohla vyriešiť nejako ináč, ale ako? Tiež som iba človek a v podsate ak od nej niečo chcem, tak jej to musím povedať minimálne 3krát, ona s kľudom angličana povie že dobre a aj tak si robí svoje. Tak sem tam ma to dopáli, najhoršie je to keď mám dostať menštruáciu, tak to fakt mi dá vtedy zabrať, aby som nezačala na ňu vrieskať a nezmlátila ju ako žito. No a potom, napr. na druhý deň chce ísť moja dcéra niekam alebo niečo chce, tak sa ma na to opýta asi takto - napr: mamka pojdeme tam a tam, ale keď povieš, že ideme, ja sa budem hneď obliekať a nebudem robiť cirkus (nebudem nervozna)&amp;quot; To sú jej slová, takže ona si to aj nejako uvedomuje, že to nie je najlepší spôsob, keď niečo chce, stále jej opakujem, ak niečo opýta bez revu, bez fňnukaniu, tak jej to dám, ale keď bude revať alebo fňukať, tak si ju nebudem všímať, ale stále to skončí tak, že ona spraví ten cirkus a potom ma stíska s tým svojím previnilým pohľadom. &lt;br /&gt;
Poradíte mi čo s tým, ako zvládať tie jej výbuchy? A ako zvládnuť ešte tie reakcie okolia, hlavne tie pohľady, že som krkavčia mater a svoje dieťa nechám takto plakať?&lt;br /&gt;
Ďakujem veľmi pekne a prajem pekný deň</description>

	</item>

<item>

	<title>RE: Je to cim dalej tym horsie [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=134</link>

	<description>Dobrý deň Adriana,&lt;br /&gt;
neváhajte kontaktovať odborníka, ak sa Vám zdá, že s vaším dieťaťom nie je niečo vporiadku.Vždy je lepšie zistiť skôr, že sa nič nedeje ako neskôr prísť na to, že je neskoro. Pri všetkých poruchách platí, že čím skôr sú diagnostikované a čím skôr začne správna liečba, tým je väčšia šanca na ich nápravu. Veľa krát sa práve správnym prístupom už v raných štádiach psychického ochorenia dá predchádzať následným komplikáciám. A naopak, ak ide o záležitosť bežného vývinu, niekedy sa zbytočne trápime, žijeme v strachu a naše obavy neúmyselne prenášame aj na naše dieťa. &lt;br /&gt;
Táto internetová poradňa má skôr informatívny, všeobecný charakter. Pokiaľ máte záujem o konkrétnejšie riešenie problému, podmienky ďalšej spolupráce si môžeme dohodnúť cez mailovú komunikáciu prostredníctvom „súkromnej správy“.&lt;br /&gt;
Martina&lt;br /&gt;
</description>

	</item>

<item>

	<title>Je to cim dalej tym horsie [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=133</link>

	<description>Dobry den,&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
dlhsie som vahala, ci vobec napisat, myslela som si, ze si poradim aj sama. Ale zacina to byt horsie a horsie. Mam 2,3 rocneho syna, ktory cim dalej tym viac je na mna naviazany (co je v poriadku). Ale zo dna na den sledujem, ze sa sa zacina viac bat kolektivu cudzich ludi a deticiek. mozno je to prirodzeny vyvoj, ale v poslednom case mame problem niekam ist, kde je viac ludi, dostane panicky strach a zacne vystrajat. &lt;br /&gt;
je mi to velmi neprijemne a aj ked sa mu snazim vysvetlovat, ze mu nic nehrozi, dostane sa do stavu zachvatu a potom je uz tazko nieco riesit.&lt;br /&gt;
Preto by som skor volila prip. osobnu konzultaciu, ale neviem, ci je mozne Vas niekde vyhladat a navstivit.&lt;br /&gt;
Dakujem, Adriana</description>

	</item>

<item>

	<title>RE: bojazlivost a nastup do skolky [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=132</link>

	<description>Dobrý deň.&lt;br /&gt;
Keď čítam Váš príbeh, akoby som čítala o svojej mladšej dcérke. Hoci, tá staršia od malička by bola aj dušu zapredala, len aby mohla byť  v spoločnosti detí, iných ľudí, všade kde sa niečo deje. Dodnes rada a bez problémov  cestuje, spoznáva všetko nové. Narozdiel od tej mladšej, s ktorou prežívam niečo veľmi podobné ako Vy. Tu vidieť ako je každé dieťa jedinečné. Preto je tak ťažké riadiť sa všeobecnými pravidlami. Individuálny prístup je práve to čo potrebuje aj Váš chlapček. Je pravda, že väčšina detí sa v škôlke postupne adaptuje. Je pravda aj to, že svojím pôsobením toto zariadenie, teda spoločenstvo detí a učiteľov, výrazne ovplyvní správanie dieťaťa. Teda deti naviazané na rodičov, zvyknuté na domáci stereotyp, sa dokážu na nepoznanie zmeniť. Dieťa, ktoré doma od jedného roka poobede nespávalo, v škôlke spí, zje väčšinu stravy, samé sa vypýta na záchod, prezlečie... Cez nový vzťah s pani učiteľkou má šancu vytvárať ďalšie nové vzťahy. Pre väčšinu troj ročných detí je nástup do škôlky novým krokom, ktorý aj keď sa spočiatku javí ťažký (každé dieťa má svoj jedinečný spôsob adaptácie), postupne sa stáva pre dieťa pozitívnym a prínosným. Stále však ostáva menšie percento detí, pre ktoré je táto zmena priveľmi náročná a vyžaduje iný prístup. &lt;br /&gt;
Ak je Váš syn bojazlivý odmalička a za jeho strachom nieje nejaká trauma alebo iný problém, bude to zrejme jeho osobnostné ladenie. Bude skôr introvert, teda človek, ktorý prežíva bohatý vnútorný život, no ťažko sa otvára okolitému svetu. Uprednostňuje  okruh blízkych ľudí, menšie spoločenstvo, známu stabilitu a pod. Podľa toho si bude neskôr vyberať priateľov, voliť vzdelanie, chľadať prácu. A podľa toho môžete postupovať už teraz pri výbere škôlky. Je super, že ste ho brávali medzi deti, to celú situáciu uľahčí. Ak máte možnosť nástup do škôlky oddialiť a cítite, že by to pomohlo, urobte tak. Štvorročné dieťa na rozdiel od trojročného už dokáže prijať zmenu aj na rozumovej úrovni. Vie teda prijať skutočnosť, že kým mamka a ocko pracujú, ono trávi čas v škôlke. Nemusí v nej trpieť ale tiež si ju zrejme nebude užívať ako deti, ktoré akosi prirodzene túžia po spoločnosti. Ak máte možnosť , zvoľte skôr menšiu škôlku s rodinným prístupom. Váš syn si po príchode do nového prostredia bude hľadať novú istotu. Je teda dobré ak sa bude môcť naviazať na pani učiteľku, ktorá mu takýto vzťah umožní. Takéto deti namiesto hry s kamarátmi, trávia najradšej čas po boku (či za pätami&amp;#61514;) pani učiteľky. Z tohoto bezpečnia pozorujú hru ostatných detí. Potrebujú veľmi dlhý čas, kým sa samé do takej hry zapoja. Časom si nájdu jedného kamaráta. Problém nastáva ak kamarát nepríde do škôlky, pani učiteľky sa vymenia, alebo nastane  akákoľvek zmena. Treba s tým počítať a komunikovať aj s ostatným personálom škôlky.  Samozrejme, ak by sa Vám zdalo, že sa úzkosti zhoršujú, prípadne sa objavia iné problémy, môžete navštíviť psychológa. V psychoterapii môžeme pomôcť dieťaťu nadobudnúť  istotu, osvojiť si niektoré zručnosti a podobne.&lt;br /&gt;
Je dobré, že pri statostlivosti o svoje dieťa akceptujete jeho osobnosť. Netlačíte ho do záležitostí, o ktorých predpokladáte, že nie sú pre neho vhodné. Je tiež správne, že ho neizolujete. Tým by ste mu len do budúcna len sťažili. Citlivo pristupujete k jeho výchove. Postupujte tak aj ďalej. Nástup do škôlky bude mať zmysel aj pre Vášho chlapca, no doprajte mu čas. Vyberte škôlku, v ktorej na Vašu výchovu ciltivo nadviažu a umožnia mu bez zbytočnej traumatizácie ďalší pozitívny rozvoj. Nebude to ľahké. Ale v tom je to umenie!&lt;br /&gt;
Martina&lt;br /&gt;
</description>

	</item>

<item>

	<title>bojazlivost a nastup do skolky [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=131</link>

	<description>dobry den, prosim vas o radu. V aprili mi konci rodicovska dovolenka, syn bude mat teda 3 roky a zvazujem pre neho skolku. problem je v tom, ze moj syn je od narodenia bojazlivy, boji sa deti aj dospelych, nechce s detmi komunikovat, nadviazat kontakty, hrat sa s nimi.  Stale sa kruti okolo mna. Od jeho 8 mesiacov chodime pravidelne do materskeho centra, stretavame sa mamicky s detmi, ci uz von alebo v domacnostiach. snazim sa, aby mal kontakt s detmi, s ludmi, neizolujem ho, prave naopak. na druhej strane, snazim sa to robit velmi opatrne a citlivo, aby to nebral ako tlak. v lete nechcel chodit na ihriska, pieskovisko, ak tam boli deti. Na piesok, ci preliezky chcel ist len vtedy, ak tam nikto nebol. Je neisty a bojazlivy aj v novych priestoroch. Vybadala som, ze ma velmi dlhu adaptacnu dobu, napr. jedneho kamarata si oblubil az po 2 rokoch pravidelneho stretavania.A to je len jeden takyto priklad. Niektori ludia mi hovoria, ze nie je este pripraveny na skolku, ini hovoria, aby som ho dala, ze sa tam otuka. Aky je vas nazor? Mala by som ho dat v 3 rokoch, v 3,5 alebo este neskor? Doma je typicky - chlapcensky nezbedny, zivy, inak sikovny, na jeho vek ma primeranu slovnu zasobu a rozprava cisto bez detinskeho maznania. Este by som dodala, ze ma problem zvyknut si aj na nove predmety, napr. dlho a s placom si zvykal na cyklosedacku, trojkolku, ...teraz je problem so sankami. Neviem, ci mam zajst za psychologom. dakujem za radu.</description>

	</item>

<item>

	<title>RE: strach [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=130</link>

	<description>Strach u štvorročného dieťaťa môže byť prejavom toho, že dieťa dosiahlo ďalší stupeň vývinu. Dozrelo do obdobia, kedy všetko citlivo vníma. Citlivo prežíva všetko čo sa okolo neho deje, svojím prežívaním myslí. Je to magické obdobie kedy si dieťa všetko vysvetľuje pomocou svojej fantázie. Tak sa stáva, že neživé predmety vníma ako živé, neskutočné ako skutočné. K tomu aby sa dieťa v tomto veku začalo niečoho báť stačí celkom malý podnet. Nevhodná rozprávka alebo čokoľvek čo zazrie v televízii, príhody starších súrodencov, rozhovory dospelých ľahko spustia fantáziu dieťaťa, ktorá v tomto období nepozná hraníc. A strašiak je na svete. Netreba sa ho však báť. Tak ako prišiel, odíde. Dieťa sa postupne s rozumovým dozrievaním naučí odlíšiť reálne hrozby od nereálnych a tiež svoj strach ovládať. Nateraz je dobré jeho strach akceptovať. Uistite ho, že vždy keď sa začne báť mu budete na blízku a pomôžete mu. Nenechajte ho v jeho strachu samotné. Môžete si tiež pomôcť niečím čo mu dodá odvahu. Môže to byť modlidbička, nejaké „zázračné“ slovíčko, obľúbený macko, čokoľvek čomu dieťa uverí, že mu to pomôže prekonať jeho strach. Tiež si skúste spolu prečítať alebo pozrieť rozprávkový príbeh o prekonaní strachu. Pod stromček môže dostať svojho obľúbeného odvážneho hrdinu...&lt;br /&gt;
Strach dieťaťa určite netreba podceňovať. Môže za ním byť aj nejaká skutočne zlá skúsenosť. Tu je na mieste zistiť, či dieťaťu niekto neublížil fyzicky, psychicky, emočne. Či sa netrápi nad niečim, čo ho naozaj ohrozuje. Ak sa nezdôverí Vám, možno sa zdôverí inej blízkej osobe – babke, dedovi, kamarátovi a pod. Niekedy je dobré požiadať o pomoc aj úplne nezainteresovanú osobu. No a ak začnete mať pocit, že ho tento strach ohrozuje, dieťa zmení svoje správanie, objavia sa poruchy spánku alebo stravovania, bude potrebné vyhľadať odborníka. &lt;br /&gt;
Verím, že blížiace sa sviatky budú dosť čarovné na to, aby v nich dosť istoty a pohody pre svoj život načerpali aj všetci malí bojkovia.&lt;br /&gt;
Martina&lt;br /&gt;
</description>

	</item>

<item>

	<title>strach [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=129</link>

	<description>Dobrý deň. Ja by som sa chcela poradiť ako pomôcť môjmu 4 roč. synovi prekonať strach. Bojí sa doma ak ostane v izbe sám hoci som ja vo vedľajšej izbe. Bojí sa cudzích ľudí. Predtým rád chodil vonku alebo na návštevy ale teraz nechce nikam. Keď má niekam ísť kam nechodievame často, tak sa rozplače, že on tam nejde, aby sme išli domov. Nechodí do škôlky, má 2 roč. brata a aj jeho začína strašiť keď s ním nechce niekam ísť. Neviem ako mu to mám vyhovoriť, keď sa ho opýtam čoho sa bojí neodpovedá.</description>

	</item>

<item>

	<title>RE: 17 mesacna dcera a velmi zle stravovanie [ Poradňa psychológa ]</title>

	<link>http://www.kamsdetmi.info/forum/viewthread.php?forum_id=17&amp;thread_id=128</link>

	<description>Dobrý deň,&lt;br /&gt;
stravovanie je záležitosť, ktorou vedia deti poriadne potrápiť svojich rodičov. Pýtate sa kde robíte chybu? Prečo sa Vaša dcérka nestravuje podľa Vašej predstavy? Dôvody môžu byť rôzne, skúsme sa teda na ne pozrieť. &lt;br /&gt;
Pri problémoch so stravovaním alebo so spánkom  treba vždy vylúčiť či nejde o telesné ochorenie. Aj problém s prehĺtaním kúskov jedla, vždy keď je Vaša dcérka chorá, môže mať fyziologickú príčinu. Tu je teda na mieste poradiť sa s pediatrom. &lt;br /&gt;
Spomínate, že aj keď Vaša dcérka nikdy nebola veľký jedák, problém s jedením nastal práve v tomto období. Vo veku 1,5 roka prechádza dieťa tzv. prvým vzdorom. Začína si uvedomovať svoje „ja“, začína si vymedzovať svoj priestor. Prijímanie potravy je dobrou príležitosťou ako ukázať rodičom, že je tu nová osobnosť, ktorá chce svoje záležitosti riadiť po svojom. Čím viac rodičia dbajú o to aby dieťa jedlo, tým menej ono jesť bude. Tu odporúčam len vytrvalo vydržať a možno aj venovať jedlu menej pozornosti.&lt;br /&gt;
Tiež dieťa zvyknuté na mixovanú stravu len pomaly prechádza na bežnú stravu, ktorú musí hrýzť. To môže byť ešte viac sťažené v čase ochorenia horných dýchacích ciest, kedy sa dieťaťu zle prehĺta. Ak ste teda pri prvej takejto chorobe dcérke ustúpili a nechali ju jesť  len jej obľúbený puding, je celkom možné, že ste si  ju na takýto spôsob „naučili“. Teraz keď ochorie čaká, že sa bude  jesť puding a len ťažko Vám dovolí podať jej niečo iné. Aj v tomto prípade Vám neostane iné, len ju trpezlivo preúčať. Skúšajte postupne pridávať jedlá, zo začiatku skôr kašovitej konzistencie. Puding z obchodu nahraďte pudingom uvareným doma, skúste jogurt, banán pomačkaný vidličkou, ovocie v podobe šťavy a pod. &lt;br /&gt;
Problém však môže byť aj zložitejší. Odmietaním prijímania potravy nám môže dieťa niečo signalizovať. Niečo nie je v poriadku vo vzťahoch alebo s ním, bojí sa, niečo mu chýba, alebo má niečoho priveľa... Tu treba odhaliť príčinu v základe. Ak sa vyrieši primárny problém, upraví sa aj stravovanie samotné. &lt;br /&gt;
Skúste dcérku hravou formou zapojiť do prípravy jedla. Aj puding z obchodu môžete doma vyklopiť na misku a ozdobiť drobnými kúskami ovocia... To môžete robiť aj s ostatným jedlom. Vždy nachystajte niečo o čom viete, že to zje a postupne ju samu nechajte pridávať aj to menej obľúbené. Alebo sa zahrajte na piknik, či reštauráciu... &lt;br /&gt;
Ak ste toto všetko skúsili a máte pocit, že to nepomohlo je tu ešte jedna možnosť. Samozrejme, keď  nejde o žiaden z vyšie spomenutých problémov môžete ešte skúsiť toto. Postavte pred dcérku puding na ktorom trvá, na stôl však dajte aj iné jedlo, na ktorom trváte Vy, ale to jej zakážte jesť. Povedzte jej, že môže zjesť len puding a nič iné. Takto to opakujte pri všetkých chodoch až kým dieťa samotné nesiahne po druhom jedle. Tu však platí, že to musíte vydržať aj keby to trvalo niekoľko dní. Nepodľahnite tlaku okolia. Určite si na to vyhraďte čas keď sa obidve dobre cítite.  Vo chvíli keď dieťa siahne po druhom jedle a začne jesť, nechajte ho bez komentára toto jedlo zjesť a ďalej už pokračujte v normálnom stravovaní. &lt;br /&gt;
Ak Vaša dcérka dobre prospieva hlavne sa netrápte. Nemusíte sa báť, že Vám takto bude jesť do osemnástich. Ešte príde čas, kedy nebudete stíhať variť;) Teraz je dôležité aby ste mali vzájomnú pohodu ako pri iných aktivitách, tak aj pri jedle. &lt;br /&gt;
Prajem Vám veľa radostného spoločne stráveného času.&lt;br /&gt;
Martina&lt;br /&gt;
</description>

	</item>

</channel>
	</rss>